 |
| Úvodné foto: Vstup do svätyne Meidži v Tokiu |
Predchádzajúce cesty:
Predchádzajúca časť:
Kamakura je populárna destinácia jednodňových výletov z Tokia pre svoju dostupnosť (cca 1 hodina cesty), polohu pri mori a historické pamiatky. Kamakura bola, takisto ako Nara a Kjóto, v minulosti hlavným mestom Japonska a sídlom šóguna (1185-1333). Už na vlakovej stanici nám bolo jasné, že destinácia je to naozaj populárna. Slušné davy ľudí si to mierili zo stanice obchodnou ulicou Komači smerom k svätyni Tsurugaoka Hačiman-gú, vzdialenej asi 1 km chôdze. Táto svätyňa, tak ako celé mesto Kamakura, bola postavená dodržiavaním štýlu Feng-šuej. Súčasná lokalita bola vybraná, pretože na severe je hora, na východe rieka, na západe významná cesta a je otvorená-prístupná z juhu, pričom každý smer je chránený iným božstvom. Práve z juhu zo zálivu Sagami vedie 2 kilometre dlhá rovná cesta ku svätyni lemovaná tromi veľkými bránami torii.
 |
| Zaoblený most Taiko |
Pred vstupom do svätyne stoja tri malé mosty - dva klasické ploché po stranách a jeden zaoblený v strede. Týmto zaobleným mohol v minulosti prechádzať iba šógun, v súčasnosti ho možno považovať za most pre božstvá. Mosty prechádzajú cez kanál spájajúci dve jazerá pomenované po klanoch Minamoto a Taira, ktoré medzi sebou bojovali v 12. storočí s víťazstvom rodu Minamoto. Červené lotosy v ľavom jazere reprezentujú preliatu krv klanu Taira. Areál svätyne je celkom rozľahlý. V strede dominuje javisko na rôzne tradičné predstavenia počas festivalov a náboženských obradov. Za ním sa nachádza 61 schodov vedúcich k hlavnej svätyni.
 |
| Ostrovček v strede pravého jazierka spojeného s klanom Minamoto |
Asi 20 minút chôdze od svätyne Tsurugaoka Hačiman-gú možno nájsť malý budhistický chrám Hókoku-dži, známy tiež ako "Bambusový chrám". V jeho vkusne upravenom neveľkom areáli sa nachádza menší bambusový lesík v ktorom si môžete vychutnať aj rôzne japonské čaje. V stenách skalných stien tu odpočívajú členovia rodiny Ašikaga. V čase našej návštevy vrcholila jeseň a stromy boli nádherne sfarbené.
 |
| Hra farieb pri slnečnej oblohe |
Po návšteve chrámu Hačiman-gú sme sa už museli ponáhľať na stanicu Kamakura, keďže náš denný plán bol celkom odvážny (neskôr vysvitlo, že až príliš 😅). Na stanici sme naskočili na vláčik trate Enoden teda Enošimskej elektrickej železnice, ktorej história siaha až do roku 1902. Po krátkej jazde sme vystúpili na stanici Hase, keďže naším cieľom bol chrám Kótoku-in a obrovská socha Buddhu, ktorá sa v ňom nachádza. Táto bronzová socha bola dokončená v roku 1252, meria viac ako 13 metrov (aj s podstavcom) a váži takmer 100 ton. Je druhou najväčšou sochou Buddhu v Japonsku, po soche v Tódai-dži v Nare (píšem o nej v mojom blogu tu).
 |
| Veľký Buddha z Kamakury |
Zaujímavosťou je, že Buddha bol pôvodne zastrešený, ale budovu vždy zničil prírodný živel - búrka v 14. storočí (2x) a v roku 1498 ju zmietla obrovská vlna cunami. Samotná socha prežila a odvtedy je Buddha pod otvoreným nebom. Nezničilo ho ani Veľké zemetrasenie v Kantó z roku 1923 - jedno z najničivejších zemetrasení 20. storočia. Nahliadnuť sa dá aj do vnútra sochy, kde sú podrobnejšie popísané techniky stavby.
Cesta vlakom z Hase na stanicu Enošima trvá približne 20 minút a väčšina tejto malebnej trate vedie pozdĺž pláží vedľa mora, kde sa vlak stáva terčom početných fotografov. Enošima je populárna destinácia surferov a priľahlé pláže slúžia veľkému množstvu Tokijčanov, ktorí sa sem dostanú z centra Tokia za niečo vyše 1 hodiny. Samotný ostrov je malý (má iba 2 km v priemere) a spojený s pevninou takmer 400 metrov dlhým mostom. Cesta zo stanice na ostrov trvá 20 minút a pri jasnom počasí poskytuje pekné výhľady na horu Fudži. Keďže sa už blížil západ slnka a čas nás tlačil, museli sme sa ponáhľať. Stihli sme si ostrov odfotiť z pevniny, prebehnúť naňho a vyjsť aspoň pár schodov hlavnej obchodnej uličky. Tam sme mohli nájsť napríklad zmrzlinu s príchuťou Denim džínsov a ryžové oplátky s chobotnicou.
 |
| Výhľad na horu Fudži pri západe slnka |
Bolo mi ľúto odísť tak skoro, ale spiatočné lístky do Tokia sme už mali kúpené dopredu. Určite sa chcem v budúcnosti vrátiť a preskúmať Enošimu podrobnejšie, navštíviť vyhliadkovú vežu-maják Sea Candle ('Morská sviečka') či botanickú záhradu a jaskyne na ostrove. Pri ceste naspäť do Tokia sme využili veľmi netradičný spôsob dopravy - jednu z dvoch existujúcich funkčných visutých jednokoľajok ('Suspended Monorail') v Japonsku (druhá sa nachádza v Čibe asi 40 km juhovýchodne od centra Tokia). Premáva medzi stanicami Šónan-Enošima a Ófuna a trať dlhú 6.6 km zvládne za 14 minút. Bol to vcelku zaujímavý zážitok, vozne sa jemne kývali a pod nami boli ulice plné áut. Naspäť v Tokiu nás potom privítali nevesty fotiace sa pred hlavnou vlakovou stanicou (ani nemusím uvažovať nad paralelou s tou v Bratislave) a bezpečnostné roboty hliadkujúce po chodbách budov.
Lístie červené ako Eiffelovka
Za krásami jesene sme sa vybrali aj ďalší deň - konkrétne do parku Koišikawa. Japonská záhrada, ktorá sa v ňom nachádza, datuje svoj vznik do raného obdobia Edo (17. storočie). Predstavuje jednu z troch zachovaných daimjó záhrad (daimjó = japonský zemepán, šľachtic) v Tokiu, spolu so záhradami Hama-rikjú a Rikugi. Atraktívna po celý rok, krása tejto záhrady vynikne najmä na jeseň, kedy javorové stromy vysadené popri troch záhradných jazierkach hrajú farebnými odtieňmi červenej a oranžovej. Stromy ginko zasa dotvárajú paletu svojimi listami sfarbenými dožlta.
 |
| Jesenná paleta |
Zaujímavosťou je, že park obklopujú dva bejzbalové štadióny - na severozápadnom cípe parku sa nachádza menší bejzbalový štadión pre mládež a s východnou časťou parku susedí obrovský Tokyo Dome. Bol dokončený v roku 1988, pojme 42,000 divákov a plní úlohu hlavného tokijského bejzbalového štadióna. Jeho predchodca - štadión Korakuen - bol postavený už v roku 1937. Mimochodom, bejzbal je najpopulárnejší japonský šport. Jeho počiatky siahajú do roku 1859, kedy ho do Japonska priniesli Američania. Do škôl bol zavedený v roku 1872 a jeho popularitu naštartovalo najmä víťazstvo Japoncov nad družstvom prisťahovalcov v roku 1896.
Keď budete v záhrade Koišikawa počuť vrieskanie, pozrite sa smerom k Tokyo Dome. Môžete zbadať spoza neho vykúkajúcu obrovskú húsenkovú dráhu a ruské koleso. Patria komplexu LaQua a siahajú do výšky viac ako 80 metrov, pričom v ruskom kolese si viete zaspievať karaoke a horská dráha, ktorá ním prechádza, má maximálny sklon 80 stupňov a rýchlosť 130 km/h.
 |
| Červený mostík, na ktorom sa fotili aj svadobčania v tradičných kimonách |
Areál záhrad je pomerne rozsiahly, veľmi vkusne upravený a značne fotogenický. Nájdete v ňom aj množstvo čajových domov a sezónnych stánkov s občerstvením. Na vode si môžete vyskúšať aj skákanie po kameňoch v štýle Takešiho hradu. Pri jednom s jazierok sa nahromadilo veľké množstvo fotografov s obrovskými objektívmi. Po čase som si všimol dôvod. Fotili totiž na kameni sa vystavujúceho krásne sfarbeného rybárika riečneho. Záhrady v parku Koišikawa jednoznačne odporúčam, s odstupom času môžem povedať, že sú asi najkrajšie, aké som v Japonsku videl. Neskôr sme boli pozrieť aj záhrady Hamarikjú, ktoré sú ešte väčšie ako Koišikawa (úctyhodných 250-tisíc metrov štvorcových), ale myslím, že ak ste už videli Koišikawu tak Hamarikjú môžete zo svojho itinerára vynechať. Ak nie, choďte si radšej pozrieť Koišikawu :-).
 |
| Rybárik riečny pózuje fotografom na kameni v záhrade Koišikawa |
Tokyo Tower je 333 metrov vysoká veža v centre Tokia postavená v roku 1958. Pomerne dlho si udržiavala titul najvyššej veže v Japonsku a to až do dokončenia Skytree v roku 2012 (o návšteve Skytree píšem vo svojom blogu tu). Ponáša sa na Eiffelovu vežu v Paríži (až na ten bielo-červený náter), výškou ju dokonca o necelé tri metre prekonáva a vďaka pokročilým konštrukčným technológiám váži o 3,300 ton menej. Rozhľadne má vo výškach 150 a 250 metrov. Vysielacia anténa bola pridaná v roku 1961 a využívalo ju množstvo japonských televízií. Po prechode na digitálne vysielanie v roku 2011 pre nedostatočnú výšku vežu dnes využívajú už iba dve rádiové stanice.
 |
| Tokyo Tower v noci |
Pod vežou sa nachádza zážitkové centrum, obchody a v čase našej návštevy sa tu konali aj vianočné trhy (tie boli napríklad aj pod Skytree). Trhy kombinujú tradičné vianočné pochutiny, inšpirované najmä nemeckou kuchyňou (varené víno, vianočná štóla, Currywurst, syrové párky s hranolkami :-)), s japonským twistom ako napríklad varené mušle. Nájsť sa tu dajú aj v Japonsku veľmi populárne francúzske palacinky (crépes) či už tradičné sladké alebo zaujímavé slané (rôzne kuracie palacinky s pizzovou, teriyaki, karí alebo čili omáčkou, smotanou a šalátovým listom).
Ja som však zatúžil konečne ochutnať preslávené japonské hovädzie mäso wagyu. A tak keď sme sa večer vracali z Tokyo Tower na ubytko cez Asakusu, zlákalo ma wagyu sushi za 500 yenov v reštaurácii hrdiacej sa pravým hovädzím z Kóbe. Toto bola najlacnejšia možnosť ako do seba dostať toto mýtické mäso. Keď sme si objednávali, myslel som si že nám iba podajú suši na papierovej tácke alebo také niečo (takeout), posadili nás však k soche býka s vianočnou čapicou a počas čakania na jedlo sme sa rozprávali s čašníčkou, ktorá vedela celkom dobre po anglicky (prezradila nám, že študovala v Austrálii).
 |
| Milá čašníčka, Ruslan a ja (pár sekúnd pred katastrofou) |
Po pár minútach dorazilo naše suši a zapózovali sme na spoločnú fotku (prišlo mi to príliš strojené, ale sme predsa v najturistickejšej časti Tokia). Ešte som nespomenul, že pri výbere suši sme zvolili mäso "tough", v preklade tvrdý, húževnatý. Už 550 jenov s daňou (približne 3.4 EUR) sa mi zdalo za jeden kúsok suši veľa, takže od možnosti "tender" (jemný, nežný) za 880 jenov s daňou (približne 5.5 EUR) sme ustúpili. Ukázalo sa, že niekedy sa prílišná snaha ušetriť nevypláca... Potom, čo som si dal suši do úst som sa ho snažil pohrýzť, ale nedarilo sa mi to. Tak sme s úsmevom (a plnými ústami) odišli z reštaurácie, Ruslan sa ešte išiel niekam túlať a ja som zamieril na naše ubytovanie. Celou cestou, ktorá trvala asi 20 minút, som ešte žul kúsok predraženého mäsa z Kóbe, ale ani za svet sa mi ho nedarilo rozhrýzť. Napokon som ho doma vypľul do koša (ospravedlňujem sa 😓)...
Na druhý deň sme zamierili do chrámu Zódžó-dži, ktorý sa nachádza priamo pod Tokyo Tower a ponúka krásne výhľady na ňu. Do chrámu vedie 21 metrov vysoká červená brána "Sangedatsumon", ktorá bola postavená v roku 1622 a je najstaršou drevenou stavbou v Tokiu (zároveň jedinou súčasťou chrámu, ktorá prežila bombardovanie počas 2. svetovej vojny).
V Zódžó-dži je pochovaných 6 z celkovo 15 šógunov z rodu Tokugawa. V časti cintorínu sa nachádza aj množstvo sošiek venovaných nenarodeným deťom. Tieto sošky majú oblečené pletené čapičky, podbradníky a držia detské vrtuľky - darček pre bôžika Džizó, aby im uľahčil cestu do posmrtného života.
Lístok na tokijskú Eifellovku nás stál 3,300 yenov (20 EUR) a zahŕňal obe rozhľadne (vo výške 150 a 250 metrov). Na tej nižšej sa nachádzal obchod so suvenírmi a kaviareň, ale napríklad aj špeciálna poštová schránka a svätyňa (pre odvážnych aj presklená podlaha :-)). Pred vstupom na tú vyššiu vyhliadku sme prechádzali miestnosťou plnou malých obrazoviek prehrávajúcich krátke videá z histórie veže. Takisto "tajnou" miestnosťou, kde sme sa dozvedeli niečo o konštrukcie veže, jej zakladateľovi, architektovi a začiatkoch používania ako vysielacej veže. Samotná horná vyhliadka mala zaujímavý dizajn s rôznymi zrkadlami poskladaných v mozaiku. Výhľad zhora bol pekný (hoci horu Fudži bolo badať len letmo) a na rozdiel od Skytree poskytuje možnosť vidieť panorámu s množstvom mrakodrapov. Z tých vypichnem napríklad nedávno dokončené Azabudai Hills či Toranomon Hills, ktoré si chcem pozrieť zblízka v budúcnosti. Hlavný mrakodrap Azabudai Hills Mori Tower je s výškou 325 metrov najvyššou budovou v Japonsku, má 64 poschodí a je rozlohou najväčším mrakodrapom na svete (461,395 m2).
 |
| Výhľad z Tokyo Tower z výšky 250 metrov (v strede Toranomon Hills, vpravo vzadu sa týči 634 metrov vysoký Skytree - ešte stále najvyššia veža na svete) |
Cestou z Tokyo Tower sme sa ešte zastavili v svätyni Meidži v štvrti Šibuja. Svätyňa je venovaná cisárovi Mutsuhitovi, 122. cisárovi Japonska (známemu ako cisár Meidži - Osvietený). Jeho vládnutie sa spája najmä s Reformami Meidži, ktoré predstavovali koniec šógunátu klanu Tokugawa a navrátenie moci cisárovi. Šógunát sa oficiálne skončil v roku 1867, ale boje medzi armádou bývalého šóguna a prívržencami cisára pokračovali aj v roku 1869. V tomto roku boli šógunove sily definitívne porazené pri obliehaní pevnosti Goryókaku v Hakodate na ostrove Hokkaidó (túto pevnosť sme navštívili v máji 2019).
Svätyňa sa nachádza v rozsiahlom lese pokrývajúcom až 70 hektárov a obsahujúcom viac ako 365 druhov stromov. Tých je tu dokopy 120,000 a mnoho z nich bolo darovaných ľuďmi zo všetkých kútov Japonska. Susedí s populárnym parkom Jojogi a vstupné chodníky zdobia veľké barely saké (v šintóistických svätyniach predstavujú milodar božstvám), ale napríklad aj sudy burgundského vína. Konajú sa tu mnohé slávnosti a festivaly a najväčší nápor zažíva svätyňa na prelome rokov, kedy sa do nej tvoria dlhé rady Japoncov modliacich sa za šťastie v novom roku (prirovnal by som to k chodeniu do kostola u nás na Vianoce).
 |
| Východná brána torii do svätyne Meidži |
Svätyňa Meidži je najvýznamnejšou šintóistickou svätyňou v Tokiu, ale osobne neviem či by som jej návštevu odporúčal. V Tokiu a okolí sa nachádzajú zaujímavejšie a krajšie svätyne a chrámy a vy môžete váš čas a energiu (chodenia je tu naozaj dosť) venovať niečomu inému. Neviem, asi spolu s Cisárskym palácom v Kjóte a tým v Tokiu je toto moja trojica najväčších sklamaní. Áno, sú to ohromne významné miesta v dejinách Japonska, ale spájajú sa s nimi mnohé neprístupné časti a obrovská rozloha s prázdnymi priestormi.
Vo svojom blogu z mája 2019 som spomínal separovanie odpadu v Japonsku a to ako vážne ho Japonci berú. Nemôžete jednoducho zahodiť hocičo hocikam. Snažiť sa zbaviť pokazenej power banky (externej batérie) sa ukázalo ako tvrdý oriešok. Podľa internetu by mali mať elektro-obchody zberné nádoby na takéto druhy elektroodpadov, avšak mne sa nepodarilo nájsť žiadny, ani dopytovaním (nie príliš ochotnej) obsluhy. Power banku som teda zahodil až naspäť na Slovensku v prvom elektre.
Aká by to bola návšteva štvrti Šibuja bez vrhnutia sa do víru davov. V obchodnom dome Parco nájdete všetko, po čom vaše fanúšikovské srdce piští - obchody s hračkami a suvenírmi tu majú Nintendo, Sega, Pokémoni, komiksy Jump (One Piece, Bleach, Naruto...) či Godzilla. Musíte sa len vybaviť dostatkom peňazí a trpezlivosti s obrovským množstvom ľudí. Mimochodom, keď tu budete, nevynechajte terasu, dá sa odtiaľto pekne vidieť hora Fudži (za dobrého počasia). Neďaleko sa nachádza aj obchod Disney či Tower Records, známy japonský predajca hudobnín. Keď som tu sestre kupoval vianočný darček - CD známeho člena kórejskej skupiny, predavačka sa ma pýtala, či je ok že obsah nie je v japončine. Nuž, hudba je predsa univerzálny jazyk, nie? 😉
 |
| Jeden z novších prírastkov v stále sa rozvíjajúcej Šibuji - Shibu S |
 |
| Shibuya Sakura Stage |
V Mijašita parku, čo je vlastne podlhovastý obchodný dom s parkom na streche, sa stretáva množstvo mladých ľudí. K dispozícii majú skatepark, lezeckú stenu, plážový volejbal či rôzne reštaurácie. Samozrejme, ikonickým je neďaleký Shibuya Scramble - najvyťaženejší prechod pre chodcov na svete, ktorým v špičke prejde až 3,000 ľudí naraz (!). Socha psa Hačikó, ktorá sa tu nachádza, je významným stretávacím bodom. Kto zbožňuje davy, tu si príde na svoje 😎.
 |
| Pohľad z prechodu Shibuya Crossing |
Na predposledný deň nášho výletu v Tokiu sme sa zastavili v štvrti Šindžuku pozrieť si zblízka budovy Tokyo Metropolitan Office Building a Park Hyatt Tokyo. Budova tokijskej radnice má výšku necelých 243 metrov, 48 poschodí (na poschodí 33 sa rozdeľuje na dve veže) a je najvyššou radnicou na svete. Rozhľadne má na 45. poschodí vo výške 202 metrov a sú zadarmo (musíte iba prejsť bezpečnostnou kontrolou kde ukážete obsah batohov). V rozhľadni bola príjemná atmosféra (žiadna tlačenica), v pozadí hralo piano, nachádza sa tu kaviareň a obchod s japonskými suvenírmi. Určite odporúčam zaradiť ju na tokijský itinerár. Výhľad zhora bol slušný, aj keď v čase našej návštevy bolo zamračené.
Šindžuku Park Tower sú 3 mrakodrapy nalepené na sebe. V najvyššom z nich (235 metrov) sa nachádza 5-hviezdičkový hotel Park Hyatt Tokyo, známy z Oscarom oceneného filmu Stratené v preklade s Billom Murrayom a Scarlett Johansson. Hotel okupuje poschodia 39-52 a ak máte hlbšie do vrecka, tak stráviť jednu noc tú stojí v priemere 1,000 EUR. Nevedel som, ako je hotel prístupný ak nie ste hosť a dostať sa úplne hore nám dalo zabrať. Nájsť totiž správny výťah je hotová veda. Nakoniec sa nám to podarilo a mohli sme si vychutnať vyčačkané priestory tohto legendárneho hotela a nočný výhľad z 52. poschodia, na ktorom sa nachádza reštaurácia a bar.
 |
| Výhľad z najvyššieho poschodia hotelu Park Hyatt Tokyo a bazén, v ktorom plával Bill Murray |
Posledný deň v Japonsku sme využili na nákupy v dobre známej štvrti Ueno. Táto štvrť je väčšinou vašou vstupnou (a výstupnou) bránou do Japonska, keďže je pomerne veľká šanca, že pristanete na letisku Narita. Medzi letiskom a Uenom premáva vlak Skyliner, ktorý vás prevezie za 41 minút (odporúčam lístok kúpiť na stránke Klook a lepšie cez mobilnú appku pre 5% zľavu alebo rovno aj s lístkami na metro). V Uene sa dá nakúpiť skutočne hocičo, od sladkostí ktorých vám v jednom obchode nahádžu plnú tašku za 1,000 yenov, až po hračky a elektroniku. Prekvapením pre mňa bol český adventný kalendár s motívmi Josefa Ladu (ktorý mi tak trochu pripomenul môj prvý výlet a český vianočný stromček na stanici v Kjóte). Ruslana zlákali figurky zo Star Wars a kúpil aj vyhrievanú elektrickú deku. Tu však treba upozorniť na nákup japonskej elektroniky, ktorá obsahuje koncovku do zásuvky. Používa totiž iba 100 voltov na rozdiel od našich 230 a keď Ruslan doma deku zapojil do zásuvky, skratovala mu...
Zhrnutie: Napriek počiatočným peripetiám sa tretí výlet do Japonska vydaril. Bol síce kratší ako zvyčajne a navštívili sme "iba" Tokio, ale program sme mali skutočne bohatý. Dva celodenné výlety do Nikkó a Kamakury určite odporúčam dať na váš itinerár (hoci Kamakuru plánujte lepšie aby ste stihli aj Enošimu :-)). S mojimi intoleranciami sa mi podarilo prežiť a nájsť vhodné potraviny, aj keď zo začiatku to bola skutočná výzva. Plánovanie ďalšieho výletu teda na seba nenechalo dlho čakať 😎.
👀Obrazy a dojmy zo svojho tretieho Japan tripu som zostrihal do 👉5-minútového videa 👈, ktoré dopĺňa tento blog.
Ďakujem za pozretie a prečítanie a na úplný záver pridávam krátke video robota hliadkujúceho po budove v Tokiu:
Komentáre
Zverejnenie komentára