December 2023, časť prvá - Tokio 1/2

Vianočná výzdoba v Nissan showroome v Ginze

Tokio som tretíkrát navštívil 3. - 13. decembra 2023 a od posledného japonského výletu (máj 2019) sa toho skutočne veľa zmenilo. Kvôli globálnej pandémii boli japonské hranice zavreté pre turistov takmer 3 roky. Letná olympiáda v Tokiu 2020 sa konala o rok neskôr v roku 2021 za prísnych protipandemických opatrení, bez divákov a s výdavkami viac ako 20 miliárd dolárov sa stala najdrahšou olympiádou v histórii. Počas tejto dlhej doby neistoty som sa do Japonska dostával aspoň virtuálne vďaka rôznym v Japonsku sídliacim YouTuberom, ktorí pravidelne naživo vysielali svoje potulky  (prázdne letisko Narita alebo vyľudnené Kjóto mi navodzovali zimomriavky). Krátko po tom, ako sa konečne otvorili hranice a začal som plánovať výlet, mi plány skomplikovali moje novo-zistené intolerancie na lepok, laktózu a (čo je najhoršie) aj histamín. Táto kombinácia intolerancií dramaticky zredukovala možnosti môjho stravovania. Ceny leteniek a hotelov takisto narástli a moja tretia cesta do Japonska sa teda nerodila ľahko.

Letenky som pozeral dlhú dobu, porovnával možnosti odletov z Viedne alebo Budapešti. Na priamy let z Viedne za 660 EUR ako v roku 2019 som mohol zabudnúť. V roku 2023 lietal iba od apríla do októbra aj to za cenu okolo 1000 EUR. Čo sa ubytovania týka, jednou z podmienok bolo, aby malo aspoň malú kuchynku a ja si budem môcť sám variť. Hlavnou podmienkou ale bola dobrá lokalita a blízkosť stanice metra. A v neposledom rade prijateľná cena. Prešiel som si desiatky ponúk na Bookingu a Airbnb, prečítal kopu recenzií a blúdil dlhý čas kurzorom po mape, analyzoval vzdialenosti od najbližšieho metra, centra a stanice Ueno, prístup (poschodie), štvrť a vybavenie (oddelená kuchyňa a 2 samostatné postele). Napokon po dlhých peripetiách s hľadaním vhodného dátumu, leteniek, ubytovania a spolucestujúcich som sa konečne dopracoval k výsledku: kratší výlet iba do Tokia začiatkom decembra na 10 dní, let s Turkish Airlines s prestupom v Istanbule (812 EUR), Airbnb v štvrti Sumida pri Skytree (300 EUR) a ako parťák spolubývajúci Ruslan. Letenky som kúpil mesiac a ubytko 3 týždne pred odletom... toto robiť neodporúčam 😅

V deň odletu skoro ráno sme bojovali s treskúcou zimou, tmou a prepravou kufrov na autobusovú zastávku pred Inchebou. Počasie ma nútilo zapochybovať o vhodnosti mesiaca december na návštevu Japonska, ale už predtým som sa presvedčil, že v Tokiu a južnejšie bolo vždy o niečo teplejšie ako na Slovensku. Takže som sa nevedel dočkať ☺

V Istanbule sme mali mať na prestup 1 hodinu, čo s odstupom času nebolo vôbec dostačujúce. Istanbulské letisko je totiž s  jedno z najväčších letísk na svete a budova hlavného terminálu zaberá plochu 1440 km2. Pristáli sme s asi 20-minútovým meškaním a ja už som začínal tušiť, že tento prestup nemusí dopadnúť dobre. Moje obavy sa potvrdili, keď som po vystúpení z lietadla zbadal na tabuli vypísaný Gate B13 a nápis "Boarding"... Vonku z lietadla som bol skôr ako Ruslan, keďže som si priplatil za miesto vpredu. Chvíľu som ho čakal, ale obavy z nestihnutia lietadla do Tokia ma premohli a začal som beh smerom k bráne B13. Celkovo som z batohom na chrbte a v zimnom kabáte za 20 minút mohol odbehnúť 1,5 - 2 km a keď som sa spotený ako myš dostal na B13, bol som medzi poslednými pasažiermi, ktorí to stihli. Ruslan to nestihol. V lietadle mi potom volal, že je pred bránou, ale posádka už odmietla otvoriť dvere a pustiť ho dnu. Do Tokia som teda letel po prvýkrát úplne sám.

Priestranné a navoňané WC v lietadle v prvej triede, kam sa mi občas podarilo prešmyknúť

Necelých 12 hodín letu ubehlo vcelku rýchlo. Veľa som toho nenaspal a pozrel som asi 5-6 filmov z celkom dobrej ponuky. Keď sme sa už blížili k Tokiu a spoza krídla vykukla v diaľke v rannom svetle hora Fudži, cítil som že sa mi to znova podarilo. Toľko vysnívaná tretia návšteva bola realitou. Po pristátí na letisku Narita som si to zamieril po pasovej kontrole ku kufrom. Z reproduktorov sa ozývala správa, že prebieha nejake protiteroristické cvičenie a batožina môže byť oneskorená. Po dlhšom čakaní sa namiesto môjho kufra objavil na bežiacom páse zoznam šiestich mien, medzi ktorými bolo aj moje. Najprv som si myslel, že v mojom kufri našli niečo zakázané (importoval som totiž dosť veľké množstvo potravín 😅). Keď som prišiel na helpdesk oznámili mi, že môj kufor zostal v Istanbule...

Pod krídlom sa pýši ikonická hora Fudži

Trvalo aspoň hodinu, kým som im vysvetlil adresu nášho Airbnb a vyplnil potrebné formuláre, aby mi vedeli kufor poslať. Nakoniec ma napadlo, že namiesto zložitého posielania kufra na adresu, by ho jednoducho mohli odovzdať Ruslanovi, keďže medzitým mi oznámil, že príde rovnakým letom iba o deň neskôr. Po vybavení všetkých formalít som konečne oficiálne vstúpil na územie Japonska. Bol som sám a bez kufra, iba s batohom so zopár potravinami, náhradnými topánkami a foťákom. V hlave som mal tri hlavné ciele: zameniť 500 EUR, spojazdniť eSIM kartu a vybaviť vlak do mesta. Prvý cieľ sa mi podaril takmer okamžite. Porovnal som výmenné kurzy letiskových zmenární na prízemí a prvom poschodí a zistil, že tí hore dajú 157 a tí dole 155 jenov za 1 euro. Stredový kurz bol 159 jenov za 1 euro. Pri poslednom výlete v máji 2019 bol stredový kurz 123 jenov za 1 euro, čo je dosť veľký rozdiel a Japonské ceny sa mi vďaka tomuto nezdali vôbec vysoké. Povedal by som, že boli podobné alebo aj nižšie ako ceny u nás. Spojazdnenie japonskej eSIM karty išlo síce ľahko, ale mobilný internet sa nedal zdieľať. Vybavil som vcelku rýchlo aj lístok na vlak z Narity do Uena a mal kopu času motať sa po letisku, lebo bolo iba niečo po 10-ej ráno check-in do nášho Airbnb bol možný až po 16:00...

Výmenný kurz na letisku bol slušných 157.24 jenov za 1 euro

Prvýkrát po dlhom čase som využil japonský nápojový automat a kúpil si "Pocari Sweat", japonský iontonový nápoj s nie príliš vábnym názvom. Keďže bol krásny slnečný deň, vyšiel som na strechu letiska, kde je vyhliadková zóna pre fotografov a pozorovateľov lietadiel. Sedel som na lavičke, opaloval sa na slniečku, popíjal ionťák, jedol bezgluténový koláč zo Slovenska a popritom fotil a natáčal lietadlá. Medzitým mi písal Ruslan, že dostal 5-hviezdičkový hotel v Istanbule aj transfer na letisko grátis. Nuž Turkish Airlines mohli radšej počkať 5-10 minút a ušetriť. Podľa štatistík býva tento let často zmeškaný, čo bol jedným z dôvodov, prečo som si myslel že nás v Istanbule lietadlo počká. Holt, asi si zrovna zmysleli, že nie, dnes ideme načas! Pár zanechaných pasažierov a kufrov prežijeme!

Praktická plechovka z ionťáku, do ktorej som si potom tankoval vodu

Na letisku som ešte dotankoval svoju Suica kartu - elektronickú peňaženku, ktorú som si zaobstaral ešte pri prvom výlete v roku 2016. Primárne slúžila na nákup lístkov na hromadnú dopravu, ale dnes sa s ňou už dá platiť za bežný nákup v samoškách (konbini) či v nápojových automatoch. Okolo tretej som sa vybral na vlak a za 40 minút som už bol na stanici Ueno. Odtiaľ je to 5 minút metrom na stanicu Asakusa. Z Asakusy to bolo asi 10 minút pešo na naše Airbnb ubytko. Na vstupe do budovy trebalo zadať 4-miestny kód a takisto na vstupe do bytu. Žiadny fyzický kľúč. Náš byt sa nachádzal na druhom poschodí z troch a mal dokopy asi 20 m2, dve oddelené postele, jeden stôl a jednu stoličku. Vedľa stola sa nachádzala (v tomto stiesnenom priestore vcelku veľká) tajomná krabica, ktorá ukrývala evakuačný rebrík... Ďaľšou bizarnosťou bola skriňa na sušenie riadu a obrovská práčka zaberajúca skoro polovicu maličkej kúpeľne. Chýbať nesmel moderný japonský záchod s vyhrievanou misou a bidetom či plastová vaňa-sprchový kút. Kuchynka/predsieň disponovala dvojplatničkou, mini-chladničkou, mikrovlnkou a varnou kanvicou. Hoci čistota a vybavenie kuchyne mohli byť lepšie, za cenu v prepočte 33 eur na osobu na noc bolo ubytovanie medzi Asakusou a Skytree veľmi dobré.

 

Večer som vyrazil za zháňaním zásob, keďže väčšina vecí ako kozmetika, papuče, uterák a jedlo som mal vo veľkom kufre. Takisto som pokúpil nejaké veci do kuchyne ako soľ, med a kuchynské utierky. Jediná vec, ktorú som v samoškách po okolí nezohnal, boli papuče hoci mali ponožky ☺. Prvá noc bola fajn, unavený som bol dosť a posteľ bola pohodlná. Na druhý deň som písal Ruslanovi, že mu idem oproti a stretneme sa na stanici Ueno. Keď som tam prišiel, bolo ešte skoro a chvíľu som sa prechádzal po Ueno parku a navštívil pritom aj starú známu pozlátenú Ueno Tóšógú svätyňu. Ruslan však na správy neodpisoval a ja som sa začínal obávať. Nakoniec som jeho aj dvojicu našich kufrov na môj úžas našiel na byte. Bez internetu a znalosti japončiny sa sám dostal z letiska na stanicu Ueno a metrom do Asakusy. Potom vravel, že sa vypytoval domácich na adresu Airbnb. Domácich Japoncov po anglicky!? Povedal, že najprv sa s nejakým dobrotivým Japoncom dostali na zlú adresu kde ich privítal zmätený starček. Po preskúmaní fotografie ubytovania a kontaktovaní prenajímateľa to na druhý pokus vyšlo 😄.

 

Lepok, laktóza, histamín... a Japonsko

Teraz sa trochu vrátim k strave a mojim intoleranciám. Lepok, laktóza a histamín je kombo, ktoré rýchlo vyradí 95 % jedálnička akejkoľvek reštaurácie a v prípade Japonska by som povedal, že dokonca 99 % až 100 %. Laktóze sa vyhýba celkom ľahko, ale lepok je okrem pečiva aj napríklad v sójovej omáčke a všetkom možnom. Histamín je zase zložitý, lebo okrem konzumovania čo najčerstvejších jedál (rozumej žiadne salámy, paštéty, konzervy, atď.) sa treba vyhýbať aj fermentovaným produktom (kapusta, sója, tofu...), citrusovým plodom (ale aj pomarančom a mandarinkám), strukovinám, riasam, hríbom, octu, kofeínu, alkoholu či rajčinám. Potreboval som sa teda predzásobiť dopredu a priniesť si z domu maximálne množstvo "núdzových potravín na prežitie". Tieto zahŕňali: hŕby arašidového masla, balíky bezgluténových chlebov, probio instantné kaše, bezlepkové ovsené vločky a piškóty, kešu orieškové a sezamové tyčinky v mede či ďatlové energo-tyčinky. V obchodoch som si potom kupoval ryžu, vajíčka (tie našťastie jesť môžem) či kuracie mäso.

Nikkó je populárna turistická destinácia vzdialená približne dve hodiny cesty na sever od Tokia a náš prvý celodenný výlet. Toto miesto som chcel vždy navštíviť, ale už dvakrát sa mi nezmestilo do itinerára. Japonci majú dokonca frázu týkajúcu sa mesta Nikkó na spôsob "Vidieť (Neapol) a zomrieť". Hlavným lákadlom pre turistov je tu jednoznačne Nikkó Tóšógú. Tento slávny komplex svätýň je zapísaný do svetového dedičstva UNESCO. Miesto posledného odpočinku tu našiel jeden z troch veľkých zjednotiteľov Japonska - šógun Tokugawa Iejasu. Vo svojom blogu z novembra 2016 som spomínal návštevu svätyne Kunozan Tóšógú v Šizuoke, pôvodné miesto šógunovho odpočinku. Jeho pozostatky boli rok po jeho smrti prenesené do Nikkó.

Vopred sme si zaobstarali Nikkó Pass, ktorý pokryl cestu vlakom z Asakusy aj miestne autobusy. V Nikkó nás privítalo slnečné počasie, po vzore názvu mesta (v preklade "slnečný svit"), a krásne sfarbené červené a žlté jesenné lístie. Po vystúpení z vlaku sme na stanici Tóbu Nikkó prestúpili na bus a zakrátko sme už boli pri červenom moste Šinkjó ("posvätný most"), ktorý je považovaný za jeden z troch najkrajších mostov v Japonsku a predstavuje vstupnú bránu do komplexu svätýň. 

Bol som nadšený, na Nikkó Tóšógú som sa tešil už dlho. Cestou hore lesom som si ale uvedomil hrozivý fakt - môj fotoaparát je vybitý... Naivne som sa spoliehal na ukazovateľ batérie, ktorý ešte deň predtým ukazoval dve paličky. Ok, mám tu ešte externú batériu... aj tá je vybitá. Ukázalo sa, že je rovno pokazená (o tom, ako som sa jej snažil v Japonsku zbaviť, bude druhá časť blogu). Posledná záchrana bol mobil, na ktorom som ale mal uložené aj naše elektronické Nikkó lístky na vlak, takže som musel byť opratrný a krotiť sa vo fotení a natáčaní, aby batéria vydržala a my sme sa dostali domov. 

Areál svätyne sa nachádza na kopci v lese, obklopeý vysokánskymi japonskými cédrami. Pred vstupom do Tóšógú sa týči 5-poschodová pagoda postavená v roku 1818, ktorá nahradila vyhorený originál z roku 1650. S výškou 36 metrov je šiestou najvyššou 5-poschodovou pagodou v Japonsku. Každé poschodie predstavuje iný element - zem, vodu, oheň, vietor a éter. Zaujímavá je konštrukciou odolávajúcou zemetraseniu a víchrici, keďže jej centrálny pilier je zavesený na reťaziach zo štvrtého poschodia a jeho spodná časť sa tesne nedotýka zeme. Takouto pagodou sa inšpirovali aj inžinieri pri stavbe 634-metrov vysokej tokijskej veže Skytree (o mojej návšteve Skytree si môžete prečítať tu). Mimochodom, jedna tabuľa označovala ďalšiu paralelu so Skytree, a to že nadmorská výška tohto miesta je 634 metrov nad morom.

  

História svätyne Tóšógú siaha do roku 1617 odkedy prešla rozsiahlou prestavbou a rozšírením. 15 000 remeselníkov pracovalo na diele symbolizujúce bohatstvo a moc rodu Tokugawa. Po vstupe do areálu zaujmú viaceré krásne zdobené objekty, nevynechajte však nenápadnejšiu stajňu so známou drevorezbou troch múdrych opíc, ktoré si zakrývajú oči, uši a ústa ("Nevidím zlo", "Nepočúvam zlo, zlé reči" a "Nehovorím zlo - neohováram"). Tento tradičný symbol japonskej kultúry  učí deti vyhýbať sa problémom a nikoho neohovárať, nestrkať nos do cudzích vecí a nerobiť druhým napriek. V západnej civilizácii je však častejšou interpretáciou sebaklam, neúprimnosť a ignorácia (neodporovanie zlému).

Priestory svätyne Tóšógú sú skutočne krásne

Posvätná stajňa bude po vašej ľavej strane po vstupe do areálu svätyne

Drevorezba s tromi múdrymi opicami

Brána, na ktorú sa môžete pozerat až do západu slnka a aj tak vás neomrzí - to je Jómeimon, až okázalo prezdobená bielo-zlatá brána, na ktorú je skutočne nezabudnuteľný pohľad. Práve táto brána je symbolom Nikkó Tóšógú, zobrazený na mnohých turistických materiáloch. A musím povedať, že naživo vyzerá ešte lepšie ako na obrázkoch. Medzi viac ako 500 drevorezbami na nej nájdeme aj rezby stvárňujúce politické ideály, múdrosť a oslavu úspechov lorda Iejasuho pri nastolení éry mieru a prosperity v Japonsku (koniec citátu z tabuľky pri bráne).

Extravagantne zdobená brána Jómeimon, pravdepodobne najkrajšia v celom Japonsku

 

 

Úchvatná z každej strany, brána Jómeimon

Do samotnej svätyne vedie Čínska brána (Karamon), bohato zdobená drevorezbami v bielej farbe. Touto bránou mohli v minulosti prechádzať iba tí najvyššie postavení ľudia v spoločnosti a to iba pri výnimočných príležitostiach. My sme do priestorov svätyne vstúpili vchodom z pravej strany a topánky sme si museli odložiť do pripravených skriniek (v niektorých chrámoch či hradoch si topánky nesiete so sebou v igelitových sáčkoch). Vo vnútri sa tiež nesmelo fotografovať, takže už si presne nepamätám ako to tam vyzeralo, ale spomínam si na veľa pozlátka.

Budova hlavnej svätyne s Čínskou bránou (Karamon)

 

 

Pred svätyňou sa nachádzali (ako to tradične býva) aj barely saké (ceremoniálne účely a dar božstvám) a dokonca aj fľašky a plechovky piva Kirin (spolu s Asahi a Sapporo jedna z najznámejších značiek piva v Japonsku). Kirin je totiž mystická bytosť s telom jeleňa, kravským chvostom a hlavou vlka s rohmi. Predstavuje symbol šťastia a dlhovekosti a jeho zobrazenia sa nachádzajú napríklad aj na bráne Jómeimon.

Pod bránou so spiacou mačkou začína 207 schodov vedúcich k hrobu Tokugawa Iejasuho. Do roku 1867 sem mala prístup len šógunova rodina. "Život je ako dlhá púť nesúca ťažké bremeno - netreba sa ponáhlať," znie jedna z vládcových múdrostí na tabuľke popri chodníku lesom. Hore sa nachádza menšia modlitebná hala (obitá medenými plechmi na ochranu pred požiarom), ktorá slúžila výsostne šógunom z rodiny Tokugawa. Samotný hrob vyzerá podobne (ale väčšie a honosnejšie) ako ten v Šizuoke, ktorý som navštívil v roku 2016.

Posledné miesto odpočinku šóguna - vládcu Tokugawa Iejasuho

Cestou dole sme si ešte pozreli jednu modlitebnú halu s akustickou zaujímavosťou a navštívili Tóšógú múzeum, mapujúce život a odkaz Tokugawa Iejasuho. Múzeum má dve poschodia, dole sa nachádza kaviareň a hore vystavené 3 prenosné svätyne Mikoši a väčšia miestnosť so zaujímavými predmetmi zo života šóguna. Toto zahŕňalo napríklad samurajské brnenie a krásne samurajské meče, ktoré mu boli darované od rôznych významných ľudí.

 

Cestou naspäť do Tokia som počas zastávky na nejakej zo staníc som z vlaku pozoroval školákov nastupujúcich do vlaku opodiaľ. V tej trme-vrme sa jeden chlapec ešte stihol napchať do dverí, privrelo mu v nich však školskú tašku. Počas asi 3 minút, čo sme stáli na zastávke sa vlak, do ktorého školáci nastúpili, stále nepohol a chlapec s taškou trčal bezmocne vo dverách. Takže aj takto nejako dôsledkom tlačenice vznikajú možné meškania vlakov v Japonsku.

Zhrnutie: Jednoznačne odporúčam dať Nikkó na veľmi vysoké miesto vo vašom itinerári. Jeden z najkrajších chrámových komplexov v Japonsku leží necelé 2 hodiny cesty vlakom z Tokia, je tak ideálny na 1-dňový výlet.

Na záver prídavam krátke video brány Jómeimon:

Pokračovanie Tokia v (budúcej) druhej časti, kde navštívime Kamakuru, Enošimu, Tokyo Tower a dáme si aj hovädzie suši 😉