 |
| Úvodné foto: Hlavná brána Outemmon svätyne Heian v Kjóte |
Predchádzajúce cesty:
Predchádzajúca časť:
Kjóto, dnes hektické mesto plné turistov, nesie pôvodný názov Heian-kjó ("Mesto kľudu a mieru"). Dal ho založiť cisár Kammu v roku 794 ako svoje nové sídlo. Postavené bolo podľa čínskeho mestského modelu feng šuej na planine uprostred kotliny obklopenej zalesnenými svahmi. Tento štýl sa vyznačuje prvkami ako pravouhlé tvary, rovnobežné ulice, mesto chránené zo severu či bokov a otvorené na juh (podobne ako napríklad mesto Kamakura).
V Kjóte nás čakalo skutočne špeciálne ubytovanie - pravá kjótska mačija (tradičný drevený mestský dom). Priamo pred stanicou sa nachádza hotel Rinn Kyoto Station, ktorý má v portfóliu aj Rinn Šidžó Mačiju. Tu sme spravili check-in, obdržali kľúče a nastúpili na privolaný taxík. Po 5-10 minútovej jazde sme vystúpili pred naším novým sídlom na najbližšie tri noci. Ubytko sa nachádzalo severne od stanice (približne 2 km) medzi zastávkami metra Šidžó/Ómija (10 minút chôdze na západ) a Karasuma/Šidžó (10 minút chôdze na východ).
Mačija sa vyznačuje zvýšenou drevenou podlahou s tatami, posuvnými dverami tým, že predná časť domu slúžila často ako predajňa. Zvonka tento jednoposchodový domček nevyzeral až tak priestranne, ale skrýval slušných 72 metrov štvorcových. Na prízemí sa nachádzala predsieň s priestorom na odkladanie topánok, dáždnikov a kabátov, obývacia izba so stolom kotacu (zasadeného do podlahy, pod ktorým bolo elektrické vyhrievanie), malá kuchynka, WC, práčka schovaná v skrini a kúpeľňa s kamennou vaňou a výhľadom do malej zenovej záhradky.
Na poschodí bolo druhé WC a dve spálne - jedna tradičná s tatami podlahou a spaním na futónoch a druhá s dvoma klasickými "západnými" posteľami. Celý dom bol vkusne zariadený a vybavený. Cena tohto ubytovania na osobu na noc vychádzala vtedy približne na 46 EUR.
Kjóto v daždi
Keďže Kjóto bolo v svojej bohatej minulosti svedkom množstva zemetrasení, povodní, požiarov a rôznych vojen, jeho výstavba prechádzala neustálou premenou a dnes je akousi mozaikou jednotlivých historických období. Iba málo stavieb pochádza z obdobia pred rokom 1600 a nahradili ich novšie repliky. Mesto uniklo americkému bombardovaniu počas 2. svetovej vojny a tak v súčasnosti môžete nájsť v Kjóte zhruba 1600 budhistických chrámov a 400 šintoistických svätýň (!). To je naozaj hodné titulu kultúrneho srdca Japonska.
Mnohé krásy Kjóta však nie sú zreteľné na prvý pohľad a treba ich hľadať. Nízke, nie príliš estetické domy sa miešajú s tradičnými mačija, kde-tu sa zjaví moderná budova, bytovka či stavba postavená v brutalistickom štýle z 50. rokov. A medzi nimi učupené chrámy a svätyne. Je to občas nie veľmi oku lahodiaci architektonický mix.
Druhý deň nášho pobytu nám od rána lialo ako z krhly. Nechcel som však iba sedieť doma alebo stráviť deň v nákupnom centre, tak som sa rozhodol využiť túto príležitosť a obzrieť si aspoň chrámy v blízkom okolí. Zaujímalo ma, aká bude ich atmosféra počas dažďa, kedy nie sú zahltené množstvom turistov.
Ako prvý som navštívil modernými budovami obklopený chrám Čóhó-dži, zvaný tiež Rokkaku-dó ("Šesťuholníkový chrám"), čo odkazuje na unikátny tvar jeho hlavnej siene, symbolizujúcej šesť zmyslov (vrátane mysle). Tento chrám sa považuje za rodisku japonského umenia aranžovania kvetov ikebana. Práve tu sídli škola Ikenobō, najstaršia a najprestížnejšia ikebana škola v Japonsku. Legenda hovorí, že mnísi pri jazierku pri chráme začali aranžovať kvety ako obetu bohyni Kannon – a z tohto jednoduchého rituálu sa vyvinulo celé umelecké odvetvie. V chráme našlo útočisko množstvo holubov a v jeho jazierku bolo plávali labute. Jeho estetiku dopĺňajú skláňajúce sa konáre vŕby a sošky bôžikov Džizó.
Ďalším chrámom, ktorý som navštívil bol Bukkó-dži ("Chrám Buddhovho svetla"). Tu nebolo naozaj nikoho, chrám však vyzeral zatvorený, tak som si hlavnú halu aspoň odfotil zvonka. Pripomínal mi chrám Higaši Hongan-dži. Kedže mi už riadne tieklo do topánok, stihol som ešte pozrieť posledný chrám - Byódó-dži. Je známy tiež ako Inaba-dó - Tisícročný chrám liečivého Buddhu. Ľudia sem prichádzajú prosiť o uzdravenie, najmä pri vážnych ochoreniach. Nájsť tu možno aj rôzne omamori (ochranné amulety), najmä s motívmi mačiek.
Hoci som mal dáždnik, pršiplášť aj nepremokavý poťah na gate, do našej mačije som sa vrátil s kompletne premočenými topánkami, ktoré som potom sušil spolu s ponožkami pod vyhrievaným kotacu stolom (a nebol som jediný ☺).
Cesta vody
Ďalší deň sa počasie našťastie vyčasilo. Spolu s bratrancom sme sa metrom odviezli ku Keage Station, kde sa ústi kjótský "Baťov kanál". Ambiciózny projekt z éry Meidži (postavený v rokoch 1885-1890) privádza do Kjóta vodu z jazera Biwa, najväčšieho sladkovodného jazera Japonska (dĺžka 63 km, šírka 23 km). Po roku 1868, kedy sa hlavné mesto presunulo do Tokia, stratilo Kjóto politický význam a začalo ekonomicky stagnovať. Mesto potrebovalo nový impulz pre svoj rozvoj. Mestskí lídri preto hľadali spôsob, ako obnoviť priemysel, dopravu a zásobovanie vodou. Riešením sa stal odvážny projekt – priviesť vodu z najväčšieho japonského jazera cez hory do mesta. Na jeho stavbe pracovali tisíce robotníkov.
Samotný kanál má dĺžku približne 20 km a jeho súčasťou sú rôzne tunely, akvadukty, vodné schody a ikonické tehlové mosty - najznámejší je Suirokaku pri chráme Nanzen-dži. Biwa kanál od roku 1895 poháňal prvú hydroelektráreň v Japonsku. Tá zásobovala elektrinou priemyselnú výrobu, pouličné osvetlenie či mestský električkový systém. V minulosti sa po kanáli prepravovali tovar aj pasažieri. Dnes sa stále dá zarezervovať turistická plavba po kanále, populárna je napríklad počas obdobia kvitnutia sakúr.
Populárnym miestom na pozorovanie kvitnutia sakúr je Keage Incline - čo je prevýšenie (incline = sklon) lemované čerešňami. Má dĺžku 582 m a v minulosti sa používal ako vodná lanovka, ktorá umožňovala presun lodí po koľajniciach. Keage Incline bol technicky unikátny: lode sa nakladali na vozíky a pomocou lanového systému sa presúvali hore alebo dole svahom. Model tohto systému a množstvo iných diorám a zaujímavostí o kanále Biwa si môžete pozrieť v blízkom Lake Biwa Canal múzeu (vstup zdarma). Možno aj preto, že sakury už dávno odkvitli, mi toto miesto prišlo ako pokojné zákutie mimo turistických trás. Tento kanál je zaujímavý projekt, o ktorom som predtým vedel veľmi málo. Menšie, ale dobre vybavené múzeum, jednoznačne odporúčam navštíviť.
Na vyvýšenine Keage v parku Sosui môžete tiež nájsť pozostatky lodnej lanovky a starej vodnej elektrárne, rovnako ako sochu Sakura Tanabeho - architekta kanála Biwa. Ak budete nasledovať cestu vody na sever, po asi 300 m dlhej ceste popri kanále sa dostanete priamo k chrámovému komplexu Nanzen-dži. Voda tu vo výške 9 m tečie cez vyššie spomínaný tehlový akvadukt Suirokaku (dĺžka 93 m), ktorý je elegantne vsadený medzi stromy a chrámové budovy. Akvadukt je stále funkčný a dodáva tomuto miestu jedinečnú atmosféru, kontrast a skvelé príležitosti na fotografie.
 |
| Kjótsky akvadukt Suirokaku pri chráme Nanzen-dži |
Nanzen-dži je bývalou rezidenciou cisára Kamejamu, ktorý sa sem uchýlil po svojej abdikácii v roku 1274. Chrám je zasadený do borovicového hája na úpätí hory Daimondži a patrí zen buddhistickej škole Rinzai, najväčšej a najznámejšej škole japonského zenového buddhizmu. Je zároveň jedným z najvýznamnejších kjótskych zenových chrámov. Na celom chrámovom komplexe je badateľný čínsky štýl karajó, ktorý do Japonska dorazil spoločne so zen buddhizmom. Pri prehliadke hlavného chrámu v opátskej časti komplexu si možno všimnúť vzájomnej previazanosti záhradnej architektúry s krajinomaľbou - jednotlivé miestnosti sú totiž plné slávnych malieb, ako napríklad Tigre v bambusovom háji. Exteriéry dopĺňajú pokojné zenové kamienkové záhrady a kryté drevené prechody.
 |
| Zákutia chrámu Nanzen-dži |
Pri východe z chrámu naľavo od brány Sanmon (mimochodom jedna z najväčších drevených brán v Japonsku, výška 22 m) nevynechajte záhrady Tendžu-an. Nájdete tu dve záhrady - jednu kamienkovú (suchá a pokojná, s geometrickými útvarmi) a druhú zelenú s rybníkom (živá a vlhká, úplný opak kamienkovej). Atmosféru dotvárajú malé vodopády, kamenné chodníčky, hustá vegetácia s bambusovým hájom a koi kapríky v rybníku s leknami. Záhrada je neveľká, ale zato prudko fotogenická, odporúčam.
Po prehliadke komplexu Nanzen-dži sme sa vybrali do neďalekej svätyne Heian. Cestou sme sa zastavili v Kjótskom múzeu umenia, kde bola časť exhibície prístupná zadarmo. Múzeum bolo otvorené v roku 1933 a je najstarším verejným umeleckým múzeom v Japonsku. V čase našej návštevy dominovali diela od Takašiho Murakamiho, známeho najmä svojimi usmievajúcimi kvetmi (symbol radosti, ale aj povrchnosti). V exteriéri to bola zlatá socha Kvetinový rodič a dieťa, ktorí stoja na kufre značky Louis Vuitton. Vo vnútri bola jeho pestrofarebnými kvetinami pokrytá celá stena v jednej z hlavných miestností múzea.
Vedľa múzea sa nachádza obrovská žiarivo červená brána torii, ktorá je s výškou 24 m a šírkou 34 m jednou z najväčších v celom Japonsku (videli sme ju už z diaľky, z vodnej elektrárne na vyvýšenine Keage). Symbolizuje prechod medzi vecným svetom a posvätným duchovným pozemkom šintóistickej svätyne. Svätyňa Heian bola postavená v roku 1895 pri príležitosti 1100. výročia založenia mesta (vtedajšie Heian-kjó ak ste dávali pozor na začiatku blogu). Je zasvätená prvému (Kammu) a poslednému (Kómei) cisárovi z Kjóta a je replikou pôvodného cisárskeho paláca, ktorý tu stál od roku 794 až do požiaru v roku 1227. Veľkosťou dosahuje 5/8 pôvodného paláca (kvôli skúpenia nedostatku pozemkov v čase jej výstavby) a na jej architektúre sa naplno prejavil vplyv Číny v období Heian. Na šintóistických svätyniach sa začali objavovať prvky bežné pre buddhistické chrámy, napríklad pestrofarebné nátery.
 |
| Jedna z dvojice zoskupení pagodiek pri vstupe do Svätyne Heian |
Na ľavej strane nádvoria sa nachádza vstup do záhrad Šin-en ("Záhrady bohov"), ktoré majú viac ako 3 hektáre a sú rozdelené do 4 častí podľa svetových strán. Prvá z nich je južná záhrada, ktorá najviac pripomína dvorné záhrady obdobia Heian. Široké trávnaté plochy a voľný priestor vytvárajú pocit kľudu a vznešenosti. Nájdete tu vystavený aj starý vagón pôvodnej kjótskej električky, ktorej trať bola otvorená v roku 1895 pri príležitosti Národnej priemyselnej výstavy v Kjóte. Západná záhrada je známa svojimi sezónnymi kvetmi a práve tu sa najviac prejavia zmeny ročných období. Centrálna záhrada je známa veľkým rybníkom a veľkými nášľapnými kamennými blokmi (kto má odvahu, môže si vyskúšať aké to mali účastníci Takešiho hradu ☺). Nachádza sa tu aj malá čajovňa a v jazere plávajú rôzne druhy rýb a korytnačiek. Východná záhrada je najväčšia. Dominuje jej veľký rybník Seiho a elegantný krytý drevený most Taiheikaku. Mimochodom, voda v jazerách záhrad bola privedená kanálom Biwa.
V podvečer som sa ešte stihol odviezť retro električkou zo stanice Šidžó-Ómija do oblasti Arašijama (doslova "Búrková hora") na severozápadnom okraji mesta. Cesta linky Randen trvala približne 22 minút a stála 250 jenov. Po príchode ma na stanici vítali zväzky pestrofarebných kimon, ktoré sú súčasťou výstavy Kimono forest (Kimono les). Tak trochu pripomínajú slávny bambusový les, kam sa pozrieme o chvíľu. Neďaleko stanice sa nachádza 155 m dlhý most Togetsu-kyo ("Most prekračujúceho mesiaca") s 1000-ročnou históriou. Hovorí sa, že tento názov mu dal cisár Kamejama keď videl mesiac prekračovať nočnú oblohu z východu na západ. Most ponúka pekné výhľady na kopce Arašijamy a večer ho osvetľujú svetlá, ktoré využívajú elektrinu z neďalekého hydro-generátora. Prenajať sa tu dajú aj výletné plavby cez malebné úžiny rieky Katsura, hoci aj za sprievodu šamisenu.
 |
| Kimono les na stanici Arašijama |
 |
| Most Togetsu-kyo cez rieku Katsura |
Pekné výhľady poskytuje aj Arašijama Park, po ktorom som sa motal na ceste k bambusovému háju. Sagano Bamboo Forest pokrýva oblasť približne 16 km². Tento slávny, tak trochu preceňovaný kúsok prírody obsahuje husto zalesnené bambusy, ktoré dosahujú výšku 5 až 10 metrov a priťahuje obrovské množstvo turistov. Z tohto dôvodu neviem, či by som jeho návštevu odporúčal. Prechádzka hájom je pomerne krátka a iba ťažko nájdete priestor spraviť fotky či videá bez všadeprítomných turistov.
Zhrnutie: Kjóto sa nazýva mestom vody oprávnene. Voda vás v Kjóte sprevádza na každom mieste a je jedným zo základných motívov, určujúcich jeho charakter. Okrem iného poskytuje očistu pri vstupe do nespočetného množstva kjótskych chrámov a svätýň. Tie sa dajú napriek množstvu turistov stále prehliadať v pomernom kľude, treba si však vybrať tie mimo veľkých davov. Do Kjóta sa vždy budem rád vracať, pretože zaujímavých miest je tu ako kvapiek vody v mori.
Na záver pridávam krátke video Kimono lesa v stanici Arašijama:
Komentáre
Zverejnenie komentára