November 2016, časť druhá - Kóbe a Himedži

V Kóbe sme navštívili múzeum zemetrasenia, ktoré sa tu stalo v januári 1995 a dosiahlo 7,2 stupňa Richterovej stupnice (viac info o zemetrasení tu a tu). Bol to dosť silný zážitok (podobne ako neskôr múzeum atómovej bomby v Hirošime), kedže sme si prešli simuláciou zemetrasenia, premietaním v kinosále, diorámami a množstvom fotiek a videí. Japonci skutočne dôsledne a do najmenších detailov zdokumentovali priebeh a následky tejto katastrofy. Súčasťou múzea boli aj prezentácie o prírodných živloch a prevencii pred prírodnými kalamitami. Po múzeu nás sprevádzali kurátori-dobrovoľníci, ktorí trvali na tom, aby sme si pozreli skutočne všetko, ale na posledný film už nebol čas.

Kvety na ulici v Kóbe

Ubytovaní sme boli na tradičný japonský štýl s futónmi (tvrdší tenký matrac, ktorý sa ľahko zroluje) na tatami (podlahová podložka z lisovanej slamy a ryže). Po tatami sa nesmie chodiť v topánkach či šľapkách a v izbe pôsobila vôňa rákosia. Na moje prekvapenie sa mi na tom spalo celkom dobre.

Naše spaníčko

Japonské výdobytky

Na ďalší deň sme sa vybrali šinkansenom (japonský rýchlovlak, ktorý štandardne dosahuje rýchlosť 240 km/h) do Fukuoky  a cestou sme sa zastavili pozrieť Himedži. Cestovanie šinkansenom bolo pohodlné, s minimom otrasov a záchvevov. Vrátim sa ešte rýchlo k japonským výdobytkom. Na nástupištiach presne viete, ktorý vozeň kde zastaví a často aj kde budú presne dvere. Napriek vysokému počtu ľudí vládne na staniciach organizovanosť s označenými cestičkami, ľudia sa nepredbiehajú a poslušne čakajú zoradení na dvere, kde vlak zastane. Vo všeobecnosti je väčšina ľudí zdvorilá, za čoho prejav považujem aj typické nosenie tvárových rúšok na verejnosti. Ak je človek chorý, nechce nakaziť druhých ("ďakujem" všetkým kašliacim ľudom v bratislavskej MHD) alebo sa sám nechce nakaziť, obzvlášť ak prichádza často do kontaktu s ľuďmi (predavač, usmerňovač). Mnoho priestorov je špecificky vyhradených pre ženy, napríklad vozne vo vlakoch, WC vo vlakoch iba pre ženy či celé poschodia v hoteloch. Na verejnosti sa málokedy fajčí, fajčiari majú vyhradené osobitné priestory aj na ulici (nie je to samozrejmosť všade, ale nestretol som sa napriek hustote obyvateľstva s tým, že by som musel strpieť cigaretový dym od osoby predo mnou).

Nástupište s číslom vozňa, ktorý je určený iba pre ženy

Bezdotykové snímače na splachovanie a sklápanie misy v šinkansene

Tak to má byť

Teraz trochu k nakupovaniu. V potravinách sa síce zorientovať dá, ale najmä čo sa pečiva týka, stalo sa mi, že som videl niečo čo vyzeralo byť plnené čokoládou a vykľula sa z toho slaná karí pasta :). Čiže znalosť japončiny pri nákupoch je veľkou výhodou, aj keď viacero vecí viete určiť aj bez nej. Z pečiva by som vyzdvihol zaujímavý a veľmi chutný nápad - omeletu obalenú v šunke obalenú v toastovom pečive. Nehovorím tu o chlebe, lebo chleba ako ho poznáme sa jednoducho nedá v Japonsku zohnať. Zostávajú iba podivné sladkasté (!) toasty a francúzske bagety. Môj typický nákup v potravinách obvykle zahŕňal: 1 ks banánu (v prepočte 1 euro), 1 ks onigiri (varená ryža v tvare trojuholníka v morskej riase), 1 ks sladkého pečiva (ak sa podarí že neobsahuje karí), 1 balenie Pringles čipsov a 1 fľaška teplého čaju, v plastovej fľaši. Áno, v Japonsku predávajú či už v potravinách alebo predajných automatoch aj teplé nápoje bežne v plastových fľašiach ako studené. V automate máte pritom farebne odlíšené studené (modré) a teplé (červené) nápoje. A nekecám, keď vravím, že sú na každom rohu, hustota je približne v pomere jeden automat na 23 ľudí. Ja osobne som si z automatov obvykle kupoval zelený čaj, ale zo zvedavosti som vyskúšal aj kukuricu v plechovke (mali aj fazuľu) a nebol to moc dobrý nápad :) Mimochodom, Japonci milujú zelený čaj a populárne sú napríklad aj Kit Katy s touto príchuťou (ktoré veľmi chutili aj mne).

Výber nápojov v automatoch je naozaj bohatý

Gejše, samuraji a nindžovia

V Himedži sme hodnú chvíľu kempili na voľné a dostatočne veľké skrinky, kam by sme si odložili batožinu, keďže sme poobede pokračovali šinkanzenom do Fukuoky. Nakoniec sa nám to asi po vyše hodine podarilo a vydali sme sa smerom k hradu. Hrad Himedži je celkovo najväčší a najnavštevovanejší v celom Japonsku. Postavený v roku 1333 poslednou extenzívnou rekonštrukciou prešiel od roku 2010 do 2015. Viac o hrade tu.

Tak to je on v celej svojej kráse - hrad Himedži

Priamo z vlakovej stanice sme mali prakticky okamžite výhľad na v diaľke sa vypínajúci hrad. Cestu lemovali rôzni obchodníci a samozrejme, more turistov. Hradný komplex je pomerne rozsiahly a obohnaný vodnou priekopou. Dostali sme sa aj dovnútra, kde sme si museli dať dole topánky a niesť ich počas exkurzie so sebou v plastových vreckách a bol som šťastný, že som mal hrubé ponožky, lebo v hrade bola celkom zima. Inak interiér trošku sklamal, neboli napríklad vystavené zbrane, ktoré sa dali pozrieť iba cez aplikáciu na mobil. Celkovo sa jednalo iba o zástupy schodov, drevených pilierov a prázdnych miestností, na najvyššom poschodí bola svätyňa.

Najvyššie poschodie hradu: svätyňa s fľašami saké (kde sa hodia peniažky, zazvoní zvonec a vašim problémom je koniec),  organizácia davu bosých turistov s topánkami v igelitkách, zamaskovaná kamera a pózujúci ujko :)

Hrad je skutočne impozantný

Pri výstupe z hradu nás ešte nindža pokrstil svojím hračkárskym mečom a v hradnom areáli sme si pofotili gejše a samurajov, ktorí tu pózovali pre turistov. Ochotne sa s nimi aj fotili, ale ja som príliš hanblivý, takže kto má odvahu do toho :)

Gejša v obkolesení turistov

Celkovo Himedži odporúčam turistom, ktorí chcú vidieť Japonsko tak ako ho poznajú z filmov. História (a s tým aj všetky tie japonské klišé) dýcha na každom rohu. Hoci interiér hradu je trochu sklamaním, okolie je dostatočne pekné a zaujímavé na celodenný zážitok.

Zvíťazí ten, kto má dlhší meč

Vo videu je asi naj-japonskejšia scenéria, aká sa mi podarila natočiť. 

Pokračovanie v tretej časti - Fukuoka.